Zlaté mušky
Každý deň má svoje šťastné chvíle

Ako sa rodia zlaté mušky


A prečo sa volajú práve takto 

Pár dní pred tým, ako som išla prvý raz do školy, dostala som nový písací stôl, lampu, poličku na knihy a nad stôl obrázok. Po rokoch, keď som mala asi pätnásť, náš byt vykradli. Zlodeji vzali moje knihy, ručne háčkovanú záclonu od tety Marky, aj ten obrázok. No ja ho mám stále pred očami: vytvorený v tom čase modernou technikou - žehlená slama sa zlatisto leskla na čiernom zamate a zobrazovala pôvabnú svetlušku. Zlatá muška držala veľký svietiaci lampáš a takto bdela nado mnou celé detstvo. Daroval mi ju môj náhradný otec, milovaný Ujinko. Pod ňou večermi sedávala moja stará mama a lúpala jabĺčka, alebo orechy, aby mi nebolo pri učení smutno.

Na vlaňajšej dovolenke koncom mája na pomedzí talianskeho Emilia Romagna a Toskánska sme s manželom jedného neskorého večera vykročili na prechádzku. Plánovali sme prejsť dlhú cypryšovú alej medzi vinicami, ale zakrátko sme už boli celí bez seba naspäť a chceli ťahať našich domácich von, aby uvideli ten zázrak ... Fabio sa len chápavo usmial: "Svetlušky, že? Sú všade, viem. Budú tu mesiac. Len sa choďte kochať, ja dopečiem koláč." A tak sme sa vrátili do toho rozprávkového kraja. V tmavej noci sa na dosah ruky aj nekonečne doďaleka magicky trblietali, vznášali, zažínali a zhášali státisíce drobných svetielok.

Zlatá muška zažiari a zhasne. A potom zas. Básnik nám ju ponúka ako symbol okamihov čistého šťastia, ktoré sú tu tiež iba na chvíľu a keď budeme k nim nevšímaví, vytratia sa do zabudnutia. Tie okamihy sa nedajú predĺžiť, ale ak ich naplno prežijeme, zostanú v našom srdci. Zlatá muška šťastia je podľa básnika, chvalabohu, vytrvalá -  príde znova z inej strany. Som si istá, že zlaté mušky sa rodia stále, každému z nás. Či máme ľahké, alebo ťažké, veselé alebo smutné obdobie v živote, tie malé radosti, "zlaté mušky" sa zjavujú stále. Nečakane, v behu všedného dňa zažiaria krehké rozošťastňujúce chvíle - dobré slovo, gesto, pohotová slovná výmena, láskyplný žart, bonmot, vtipná odpoveď ... veď viete. 

Rada zachytávam zlaté mušky, ktoré mi život ponúka, aby sa mi nestratili v behu dní. Najviac sa toho deje okolo mojich najdrahších - môjho muža Aliho a netere Agátky. "Píš viac", hovoria niekedy priatelia, no ja musím jednoducho čakať, až sa zasa niečo stane a ja si to všimnem, lebo ani jedna muška nie je vymyslená, všetky sa naozaj prihodili tak, ako píšem. Takto, pomaly, vzniká tento text a raz, dúfam, výberom z týchto mušiek, aj naozajstná knižka.

Niekedy sa vám bude náš humor azda zdať drsný, či ironický, ale my sme si istí, že každá rodina má svoj vlastný jazyk a svoj štýl, akým si prejavuje lásku, chuť do života a porozumenie - a toto je ten náš. A niektoré Mušky síce boli do popuku smiešne, keď sme ich zažili, ale takto na papieri im chýba ten tón reči, pohľad či bližšie vysvetlenie okolností - a tak sa vy na niektorých budete smiať oveľa menej, ako vtedy ja. To je škoda. No ak budete chcieť, prídem k vám domov a tým správnym tónom vám ich prečítam.

Dúfam, že vás tento text rozveselí a možno aj inšpiruje k zapísaniu zlatých mušiek, ktoré zasa vám život prihráva do cesty, aby pripomenul, že je zázračný.

s láskou Irena

Bratislava, jún 2016

čítajte nižšie o hlavný postavách

Adolf Heyduk

ŠTĚSTÍ! CO JE ŠTĚSTÍ?

Štěstí! Co je štěstí?
Muška jenom zlatá,
která za večera
kol tvé hlavy chvátá;
oblétá ti skráně,
v kadeři se kryje,
v dlaně hlavu skládáš,
ruka utlačí je.

štěstí jako rosa
na květech se skvěje,
ale bludná noha
náhle zašlápne je;
zašlápnuto vzdechne,
v oblacích se tratí,
snad se jinovatkou
na tvou kadeř vrátí...

(Dědův odkaz, 1879)

Ali a Agi na Záhorí
Ali a Agi na Záhorí
Benny
Benny

Kto je kto

Sem ešte príde schéma rodokmeňa, aby to bolo prehľadné. Tiež pribudnú ilustrácie, prvé dve práve vznikajú. Naše mená sú zamenené za pseudonymy, my s mužom sme Ann a Ali. Neter Agátka má rodičov Jurka a Sofiu. Naše vnúčatá sa volajú Olívia, Jasmínka a Kamil.

Deťom som vybrala voňavé mená. 

Ann 

je zapisovateľka Zlatých mušiek. Rada sa smeje, ovoniava kvety, tancuje tango a vyrába bylinkové mastičky. Baví ju pozorovať a rozvíjať ľudské vzťahy. Vo svojej práci sa väčšinou zhovára s ľuďmi alebo celými skupinami o tom, ako v práci i v rodine sebe aj druhým lepšie porozumieť a ako spolu vychádzať, aj o tom, čo ich trápi a ako zasa nájsť v živote radosť. 

Ann vždy trochu závidela vtipným ľuďom. Až si, našťastie, jedného dňa všimla, že aj schopnosť občas rozoznať, ak je niečo smiešne a zapísať to má tiež svoje využitie.

Alinko (Ali) 

Ann a Ali sú manželia, spoločne žijú už 21 rokov. Ali učí a píše knižky o tom, ako nerobiť z vedy zbytočne veľkú vedu. Rád pije kávu a číta múdre knihy. Má bradu, okuliare a keď ho stretnete vonku, asi bude mať v ruke Beninkovo vodítko.

Benny 

je Annin a Aliho psík. Má bielu srsť a hnedé fľaky. Keď bol malý, zjedol nám obaly z niekoľkých knižiek, takže je to vzdelaný pes. Veľmi rád behá po vonku a veľmi nerád je doma sám.

Jurko, Sofia a Agátka

Jurko je Annin brat, ktorý si zo svojej staršej sestry vie poriadne uťahovať. Sofia je Jurkova manželka a starostlivá maminka Agátky - Anninej netere. Keďže Agátka sa volá priezviskkom Adamová, je šikovné označovať ju, napríklad v sms-kách, ako AA.

Ann, Ali, Benny, aj Jurko, Sofia a Agátka žijú v jednom väčšom slovenskom meste. Naše mená som pozmenila, najmä kvôli Agátke.   

Väčšina tejto knižky je o Alinkovi a Agátke. 

Ako ich spoznáte?   

Alinkovi jeho študenti kedysi založili na Facebooku fanklub, kde zapisovali jeho výroky. Alinko netvorí humor zámerne, len komentuje svoj život a udalosti okolo seba. A to je občas veľmi smiešne, hoci v tej situácii, kedy sa to deje, to má niekedy skôr náboj zúfalstva, frustrácie či absurdna.

Napríklad nemá rád kritiku. Keď sa k nemu kriticky vyjadrím viac ako dvomi slovami, prosebne sa ohradí: No ale teraz o tom nemusíme robiť konferenciu!!

Alinko nerozlišuje, ktorá farba sa nazýva tyrkysová a ktorá oranžová a zle si pamätá názvy vecí a mená ľudí. Keď si nevie spomenúť, rýchlo si niečo vymyslí a ja môžem potom hádať. Karin je preňho Kleopatra a riaditeľ špedičnej firmy sťahovák. Ale raz som mu to nedarovala - vtedy, keď (ako napokon vysvitlo) sa chcel informovať, čo som kúpila k narodeninám Erike, mojej kamarátke: 

Ali: Čo si darovala Izolde?

Ann: Zaoceánsky parník.

Ali: Aký parník?

Ann: Akej Izolde?

Agátka je malé dievčatko, ktoré teraz chodí do prvej triedy. Jej svet je plný imaginárnych zvieratiek a zázračných bytostí a často sa aj ona nejakým stáva. V období, keď píšem tieto riadky, sa často premieňa na malého psíka Bombičku. Je to veľmi milý, aj keď neposedný psík (oveľa neposlušnejší ako Agátka sama). Donedávna mala malé sloníča, ktoré chodilo všade s ňou a občas bolo treba uhnúť, aby sme mu nezavadzali. To mi pripomína, musím sa jej opýtať, kam sa sloníča podelo. Mala aj psíka, ten sa volal Človek. Ešte predtým mala sobíka, ktorého volala, lebo ešte nevedela vysloviť všetky hlásky, Fobik. Fobik fa čafto hneval, a tak sme sa mali o čom rozprávať. Fobik odcestoval za svojou mamičkou do Švédska.

Vidím ju ako dnes, ako hompáľa nôžkami na vysokej skrinke v predsieni, kam sme ju zvykli vysadiť, aby nám bolo ľahšie obuť jej topánočky. Mala čosi vyše roka a spokojne sa škerila, veď sa ide na vychádzku. Uisťujem sa:  

Čo si moja?

Vášta. (akože láska).

Agátka má zvláštnu vlastnosť, že sa občas, bez varovania, nakrátko zmení z normálneho dievčatka na dajakú múdru vedmu. Vtedy hovorí zaujímavé veci a my sme prekvapení. To sa asi malým dievčatkám stáva. Škoda, že nám dospelým už ani veľmi nie.

Páči sa mi, že Agátka niekedy šetrí slovami. Keď jej raz Ali v aute povedal: V tej sedačke vyzeráš ako princezná. AA odpovedala len: Aj som.

Ani Agátka nie je vtipná naschvál. Ona sa, tak ako iné deti, usiluje nájsť spôsob, ako pochopiť tento svet a ako sa pekne zahrať. A ešte veľmi nerada prehráva slovné súboje. Ako napríklad v spore o kapucňu, to mala vtedy štyri roky:

Ann: Agátka, daj si kapucňu, prší.

AA:: Nedám! Neprší!

Ann: Prší!

AA: Neprší!

Ann: Ach, poď sem. Vidíš tie bodky na mláke? To sú kvapky, ako do nej padajú. To znamená, že mám pravdu, prší.

AA: Aha... Takže nad touto mlákou prší!!

Ostatní

Ujinko a teta Marka

Už medzi nami nie sú, ale bez nich by sme my neboli my a spomienky na nich tiež stoja za to.

Ujinko a teta Marka boli naši náhradní rodičia, ktorí spolu krásne žili šesťdesiat rokov a obaja zomreli rok po sebe v požehnanej deväťdesiatke. Čo sa pamätám, robil ujinko pár rovnakých vtipov a nám sa nikdy nezunovali. Napríklad sa, ako Valašťan, vždy, keď sme cestou na chalupu prekročili hranice Stredoslovenského kraja, prihovoril nám, Západoslovenkám, takto: Idete do môjho kraja, dievčatá. Chovajte sa tu slušne, aby som sa za vás nemusel v krčme biť.

Že nechodil do krčmy, asi netreba dodávať.

Alebo mi každoročne vinšoval: Nad našou dedinou, letí holub sivý. Dnes má naša Aninka mena, nech ju pán Boh živí. Nech ju pán Boh živí, ako tie opice, v horúcej Africe, čo žerú korienky a serú hrozienky.

Bez toho vinšu by nebolo poriadneho sviatku.

No a ráno, keď urobil pre nich s tetou raňajky, každodennú bielu kávu s rožkom, občas položil vedľa seba oba rožky a ostentatívne podal tete Marke ten, čo sa zdal menší. Niekedy dodal s plechovým výrazom: Ty máš menší dôchodok.

A Teta Marka sa vždy smiala.

Na latríne na chalupe visela na špagáte šiška, strategicky umiestnená. Nejeden hosť, čo nás v lete prišiel pozrieť z mesta, sa v smiechu vypotácal von, pretože tú šišku zo zvyku potiahol, aby spláchol. 

Keď som ho pohladkala po tvári, nezabudol nikdy, ani vtedy, keď už slabý polihoval a priniesla som mu jedlo, "chmatnúť" po mne, ako keby ma chcel pohrýzť. A ja som nikdy nezabudla preľaknuto zvýsknuť.

Keď som bola malá, volal ma podľa nejakej rozprávky Plamienôčka vrtielôčka.

Ujinko. 

Priatelia

Niekedy dokážeme zábavnú stránku inak na nervy lezúcej situácie oceniť až o pár dní neskôr. Alebo jej skrytú genialitu. Ako keď nám uši cestou do záhrady pílila vnučka našich priateľov:

Ja chcem pikaoo! Pikaoooo! Dajte mi pikaoooo. - neprestáva dobiedzať 4-ročná princezná. Jej tínedžerská sestra viedla márnu propagandu o pečenom kuriatku, ktoré si dáme v záhrade - a až po ňom pikao. Najprv normálne jedlo, potom sladkosť, veď vieš. Hluk neustával, a tak niekde v polovici hodinovej cesty sestra ustúpila o kúsok: dám ti ovocné pyré. 

Malá princezná stiahla ovocné pyré a opáčila: Ty si mi dala sladkosť pred normálnym jedlom? Je pyré sladkosť? - Ani nie je, prišla po zaváhaní odpoveď. 

Je to teda jedlo? - Vlastne áno ... trochu neisto mieni sestra.

Zjedla som normálne jedlo! Dajte mi pikaoooooooooooooo!