Ali riaditeľom koordinačného centra

15.11.2018

O Alinkovi píšem na Facebook len pekné veci, tak tu bude ohováranie.

Všetci milujeme svoje deti, ale Ali je etalónom opičej lásky. Všetko, týkajúce sa jeho potomstva, ho privádza do stavu naprostej pohotovosti. 

Pred pár mesiacmi sa Jankovci rozhodli, že veznú obe dievčatká, Beátku aj Nikitku, do kina, s tým, že Nikitku si jej rodičia prídu vziať pred kino. Táto zdanlivo nevinná udalosť vyvolala v dedovi, ktorý bol spolu so mnou doma a teoreticky nemal s udalosťou žiadnu prácu, nasadenie, aké by si zaslúžilo spoločné vojenské cvičenie všetkých členských štátov NATO.

Behal po byte, telefonoval raz jedným, raz druhým, aby sa uistil, či vedia, kedy a kde dievčatko prevziať a zase odovzdať a o to isté žiadal aj mňa. NEDVÍHAJÚ MI! Okamžite im volaj! Žiadal zúrivo (vždy vyzerá zúrivo, keď je zúfalý).

Nebudem, zlatko. Sú v kine. V kine človek nedvíha telefón.

Ale čo keď sa tam nestretnú!!!!

Láska moja, hovoríš o štyroch dospelých ľuďoch, ktorí do dnešného dňa dokázali udržať nažive úhrnom štyri deti. Prečo by práve túto úlohu nemali podľa teba zvládať!

Vieš čo?! Ty si nejaká múdra! To tak potrebujem! Volaj!!!!!!!!

To bolo niekedy v lete. Teraz, v novembri, som bola z tejto traumy takmer vyliečená, lenže teraz nastala ďalšia krízová situácia z rodu medzigalaktických manévrov. Ja budem pracovne v Beskydoch, vedieme tam s kolegami-terapeutmi AHA víkend, a tak sa nekoná naše obvyklé piatkové spoločné popoludnie s dievčatami. Tak ich mamy vymysleli, že Nikitka ide k Beátke na noc. Plán je takýto: dedo o druhej vyzdvihne zo školy jednu, spolu pôjdu po druhú a potom domov, kde sa budú spolu hrať a čítať si, kým prídu Beátkini rodičia. Potom dedova práca skončila a má voľno. Beátkin tato napísal, že môže Nikitku v sobotu odviezť potom domov a Nikitkina mama napísala, že má čas a tak by okolo druhej po ňu prišla. No veď sa nejako dohodnú, pomyslela som si. Nie tak dedo.

Tak ako to bude?!

Neviem, oni sa dohodnú. (Náhlivo píšem na Messenger aj na WhatsUp, nech dajú vedieť, kedy bude odovzdávka Nikitky, ak nechcú, aby im to začal dedo organizovať. Oni pochopia vážnosť situácie, asi si pamätajú ten rekordný počet prijatých i zmeškaných hovorov, a tak promptne všetci reagujú.

A vedia o tom?!

Áno, veď písali.

Ali sa díva do mobilu: Silvia píše, že príde o druhej. Načo tam pôjde o druhej?!! Veď o druhej po ňu idem do školy ja!

To ona píše o sobote. V sobotu o druhej po ňu príde k Jankovcom.

Ako to vieš?!
Inak to nemá logiku.

Tak načo mi hovoríš, že tam príde o druhej?!

To som ti ja nepovedala, to si si prečítal v Silviinej správe.

Vieš čo?!! Ty ma len celý deň znervózňuješ!

Aj ty mňa. O žiadnej druhej som ti nehovorila.

Daj mi pokoj!!! A urobil neslýchanú drzosť: pustil rádio tak hlasno, že som ho nemohla prekričať. Vypla som ho, ale on ho zapol a bránil vlastným telom.

Poštípala som ho na ucho, lebo viem, že ho to bolí.

Rozkopol tašku s nákupom.

Odišla som do spálne.

Takto idiotsky sa ten chlap ešte nikdy nechoval! Ešte v živote!! Rozdrapí ma od jedu! A je mi aj ľúto seba samej.

Neexistuje, aby mi teraz pomohlo byť pri tej emócii, v jej ohni a vnímať svoje telo!

Dýcham a občas premýšľam, či by som ho nemohla ísť ešte raz poštípať, alebo spriadam plány, ako ho budem zvyšok dňa ignorovať a zlostne naň gániť. Konečne mi schádza na um, že chcem byť sama pri sebe a v súčasnosti, nie sa flákať v možnej budúcnosti.

Ešte napíšem krátku správu Dankovi, ten často má naporúdzi niečo liečivé. Odpovedá mi: Aj chlapi majú svoje dni a niekedy ich ťažko znášajú.

Tak to naozaj.

Konečne sa mi podarí zostať len v hneve a na nič nemyslieť. Oheň vo mne horí, zdá sa nekonečný. A uprostred ohňa smiech.

Akým teatrálnym gestom kopol do tej tašky. Somár starý. 

Ale som pekne šikovne trafila to ucho.

Strašne mi je to zrazu smiešne.

Idem za ním, dám mu pusu, chudáčik, aký nepochopený riaditeľ koordinačného centra pre odovzdanie Nikitky.

Privedieš ma do hrobu. Dnes si ma tam priblížila.

Tak si už vyberaj pesničky, čo ti máme zahrať. Možno aj ty mňa si priblížil k hrobu. No nič, dovtedy budeme takíto smiešni.

Poď, Benny, ideme, potrebujem byť s niekým rozumným.

Dobrý nápad. Choďte a možno nájdete po ceste rozum. Pusu mi dáš?

Len, že si to ty.

Namiesto rozumu priniesol čokoládu. Tiež nie zlé.

PS: Čo bolo spočiatku absurdná, tragikomická roztržka, skončilo ako bolestivé zranenie. Večer som ešte horko oplakala to ublíženie na tele, ktoré som mu spôsobila, oľutovala som svoju ješitnosť a zlosť. Vo väčšine našich konfliktov mi stačí jednoduché uvedomenie, že jeho a aj môj život sú také vzácne, že je škoda každej minúty, ktoré by sme neprežili vo vďačnosti za to, že tu môžeme byť a že smieme byť spolu. Tento raz ma toto uvedomenie neuchránilo a mne to bolo nekonečne ľúto. Potrebovala som tú bolesť, ktorú sme jeden druhému spôsobili, vyliať do vankúša i na jeho rameno, poprosiť o odpustenie jeho i seba, že som spôsobila bolesť. Aj on potreboval to isté, poprosiť o odpustenie, že bol netrpezlivý a prchký. Som veľmi rada, že si takéto zranenia nespôsobujeme často a že sa dokážu v objatí a horkej ľútosti zahojiť.