Malé láskavosti

15.11.2018


Občas sa mi stane, že niekto urobí niečo láskavé, čo by nemusel a čo podľa mňa hovorí, že bol v tej chvíli (alebo možno je trvale) v stave naprostého spojenia so svojím najlepším ja. Sem si to spíšem.  

Sexi nočná košieľka

Asi pred desiatimi rokmi som, topiac sa v autoimunitnom ochorení, náhle pribrala desať kíl. Môj muž ma chcel potešiť a spýtal sa, čo by som chcela k blížiacim sa meninám. 

Vieš čo, chcela by som nejakú sexi nočnú košieľku. Chcela by som sa cítiť pekná aj takáto.

Tak sme sa vybrali do Auparku, do obchodu so spodným prádlom. Mladučká predavačka sa usmiala a zapátrala: Nočné košieľky nemáme, ale je tu niekoľko veľmi pekných plážových šiat, možno by ste si ich chceli skúsiť. 

Chcela som. Pekné červené so žltými a bielymi kvetmi, s mašličkou a korálikmi vpredu. Na ramienka a suknička tulipánová. Zo zvyku som zvesila veľkosť, na ktorú som bola roky privyknutá, predavačka sa na mňa povzbudivo usmiala a ja som zaliezla do kabínky. Pár sekúnd nato sa v kabínke objavila ruka, v nej tie isté šaty, len o dve čísla väčšie: 

"Keby vám tamtie nesedeli CEZ PRSIA."

Navliekla som si tie od nej, padli ako uliate.

Ach, dievčatko milé, mohla si povedať, pani, váš zadok sa do hentoho čísla šiat isto nevojde. Ale ty si bola ku mne láskavá a svoju úlohu spriaznenej duše si zvládla perfektne.

Možno si tento deň budem pamätať do konca svojich dní. To mladé žieňa a jej "cez prsia". To, ako si ma môj muž hrdo obzrel a bez mihnutia oka zaplatil nehoráznu sumu za plážové šaty, vlastne za sexi košieľku, vlastne za znovu-nadobudnutú hrdosť svojej ženy. 

Čak?

Ja a môj brat sme mali zdediť byt a chalupu po našich starkých, ujovi a tete. Niekoľko rokov som sa nevedela odhodlať priviesť im notára, aby napísali poslednú vôľu, hoci ma o to žiadali. Nemala som na to silu, hovoriť s nimi o čase, keď tu nebudú. Napokon som to zorganizovala  "v hodine dvanástej". 

Pamätám si, ako ujinko už ležal na posteli a so záujmom sa pýtal, koho som to priviedla. Notárku, hovorím, aby ste podísali závet. Ó, to áno! Ožil ujinko, nechal si pomôcť, posadil sa a podpísal, aj teta Marka. O chvíľu bola notárka preč a obyčajný deň mohol pokračovať. Na nich som videla, že sa im uľavilo. Aj mne sa uľavilo, ale dlhý čas potom mi bolo nejako divne.

O niekoľko týždňov ujinko jedného letného skorého rána navždy zavrel oči. Navždy mi bude ľúto, že som mu nedokázala preukázať tú tradičnú poslednú službu - obliecť ho doma. Po všetkom, čo pre mňa urobil, nebola som dosť statočná a nevyužila som túto príležitosť.

Pár dní nato som si uvedomila, že som mala okolo tej chalupy ísť niečo vybaviť na úrad do Brezna, ale tlačivá, ktoré sme vypísali a naši podpísali, zostali v zabudnutí uplynulých dní, keď už bolo našim zle, ležať na kredenci. 

Sadla som do auta a uháňala do Brezna. Úradníčka si papiere pozrela a vraví: tu je malá chyba, nak pán Učník urobia opravu a na okraj sa podpíšu, potom mi to prineste.

Upadla som do paniky. Podlomili sa mi nohy a nevedela som, čo robiť. Ako tam stojím, celkom zmrznutá a bezradná, úradníčka hovorí:

Čak sa už nebohí?

Áno, bezmocne prikyvujem. Viem, čo to znamená. Papiere sa nemôžu dokončiť, treba počkať na dedičské konanie. Som tak rada, že už si vôbec nepamätám, čo som to vybavovala a prečo som to chcela mať hotové. 

Posaďte sa. Musím to zadať so starým dátumom. Pred týždňom stačí?

Prikyvujem.

Pritiahla si klávesnicu počítača, vec vyhľadala, naťukala. 

Podám vám vodu?

Áno prosím.

Tu to podpíšte, ako by sa oni boli podpísali.

Dobre. Napite sa. Dávajte pozor na ceste. šťastnú cestu. A ... úprimnú sústrasť.

Aj teraz, keď to píšem, zalievajú sa mi oči slzami, ako vtedy. Čo už, bola by som prežila, keby sa úradovanie pretiahlo a ja by som tam musela ísť znova. Hoci ja som v tých týždňoch bola od opatrovania oboch starkých, pozorovania, ako ujka už všetko bolí a ako trpí a z toho lúčenia, úplne na dne so silami. Tá úradníčka to videla a urobila všetko, čo mohla, aby mi trochu pomohla to trápenie niesť. Boh žehnaj jej dušu.


V mojom detstve v dedine, kde sme mali chalupu, žila aj jedna pani typu, ktorým sa vtedy hovorilo "šmelinári". Z Poľska vozila farebné ponožky, blúzky a župany najhoršej kvality a predražené ich predávala dedinčanom. Málokto si už dnes vie predstaviť, že v obci, odkiaľ bolo všade ďaleko a v časoch, kedy sivá bola hlavnou farbou, osviežila šatník a dušu aj nepohodlná silonová vec. Manžel tejto pani sa otvorene a s detskou radosťou chválil, že pracuje na úrade, kde mu skoro každý za vybavenie žiadosti niečo dá. Ich dcéry vystavovali na obdiv zlaté šperky a my sme sa na nich na oplátku dívali zhora. 

No, ako hovoril náš ujinko, prišiel na psa mráz. V pätnástich som na prázdninách dostala takú chrípku, že ma na týždeň vzali do okresného mesta do nemocnice. Ležala som vo vysokých horúčkach, nemohla spať, chodiť ani jesť. Najhoršie však bolo, že som nevedela prehltnúť, ani v sebe udržať jedinú podávanú tekutinu: nemocničný studený presladený čaj. Pomoc prišla nečakane v osobe pani šmelinárky, ktorá, ako sa ukázalo, v nemocnici pracovala ako úradníčka. Odrazu stála pri mojej posteli, v ruke držala termosku a jemne hovorí: "Myslela som, že by ti možno dobre spravil horúci čaj." Skúsila som dúšok: nebol osladený! 

Jediná vec na tejto planéte, po ktorej som v tom pekle túžila, bol horúci nesladený čaj. Pohľadom som jej poďakovala. Na druhý deň znova prišla, s novým čajom. Prišla každý deň. Poznali sme sa roky, ale až teraz som si všimla, aký má vľúdny hlas.

Ten každodenný liter horúcej tekutiny, ktorý hojil moje hrdlo a bol zvládnuteľný pre môj žalúdok vo mne stále robí svoju prácu. Už viem, že ľudí nie je možné tak ľahko triediť.

Samozrejme, stále nesúhlasím s tým, aby sme sa obohacovali na úkor iných. Ale tá nadradenosť sa vytratila.