Malé statočnosti

15.11.2018

Veľkú statočnosť občas prejavujeme, veľké obete občas v živote prinášame. Darúvame svoj čas, sily, peniaze, odpustenie. Vytiahneme druhých z kaše, zmeníme im život. A niekedy to neurobíme a potom si pomyslíme, že sme mohli.

A potom sú tu tie drobné statočnosti, ktoré zdanlivo nepohnú svetom, ale - ktovie!

Tu si ich zapíšem.

Výťahový elegán

Ženy vo vysokom štádiu tehotenstva vraj zvyknú trpieť, že sú neforemné, nepekné a majú dôvod ľutovať sa. Ale nie všetky. Niektoré sú sýtené sebaistotou a humorným nadhľadom.

Medzi mojimi kolegami, terapeutmi Cesty, je aj niekoľko manželských párov. Jeden z nich sa zúčastnil, napriek manželkinmu "tesne pred rozpadnutím" brušku, seminára pre začiatočníkov, aby viedli organizáciu programu. Druhý deň seminára nám pri raňajkách muž z tohto páru rozprával, nešetriac svoje mužské ego, večernú príhodu, tu sú jeho slová.

Vo výťahu sme s Andreou cestovali s dvomi mladučkými babami. Pýtali sa ma, že či som terapeut, a či je to ťažká práca a celkovo sa okolo mňa točili, a ja som sa naparoval. Vystúpili sme z výťahu, kráčame po chodbe a vtedy sa ukázalo, že my a ony máme izby vedľa seba. Dievčatá sa chichotali, že ako sme blízko a ja hovorím, prídem vám večer umyť chrbáty, mladé dámy. A ony že dobre, nechajú mi dvere pootvorené. 

Moja žena sa zhovievavo usmiala a hovorí: Berte si ho. A keď začne prdieť a chrápať, smiete ho vrátiť.

Dvere od vedľajšej izby sa rozpačito zavreli, ja som spadol z krátkeho výletu do oblakov na zem a hneď som bol, ako už tisíc krát v mojom živote, vďačný mojej žene za jej statočnoť, vtip a múdrosť a osudu za to, že mi je dovoľované vstupovať do tých istých dverí, ako ona.