Môže svokra upratať?

21.11.2018

Tohto leta ma suseda Zuzana poprosila, aby som ju odviezla do bytu jej syna. Zuzka sľúbila, že kým bude syn so ženou a dvoma malými dcérami na dovolenke, príde im vyvetrať a poliať kvety, ale seklo ju v krížoch, takže som jej išla pomôcť.

Pootvárala som okná, opatrila kvetenu a pozerám, že suseda nešikovne, jednou rukou sa opierajúc, aby odľahčila chrbátu, utiera v kuchyni zacapkanú linku. Vzala som druhú handru a utrela zvyšok. "Sadni si," hovorím a hľadám saponát. Doma nie som žiadna puntičkárska gazdiná, ale tu som sa pustila do upratovania s takou vervou, že za hodinku svietila kuchyňa čistotou. Mohli sme pozatvárať okná a pobrať sa letným večerom domov. Mala som ľahké srdce, plné radosti, že mladá mamička si doma nájde milé prekvapenie a má o prácu menej.

Odvtedy ubehlo niekoľko mesiacov a až teraz mi suseda prezradila, že od tejto našej návštevy sa s ňou nevesta nerozpráva. Syn prezradil, že sa jej dotklo to upratanie, vraj to vzala ako odkaz, že je neporiadna. Suseda si nechala pre seba, že páchateľom som ja, takže to je teraz ona na vine.

Začala som si spytovať svedomie: ako to, že mi ani len nezišlo na um, že by sa moja pomoc mohla mladej panej dotknúť? Že moja nadšená práca mohla byť chápaná ako nevyžiadaná invázia do súkromného priestoru? 

Pred očami mi spomienka nakreslila duši milý obraz: dve ženy, teta Marka a teta Anka, chodia po záhrade, zhovárajú sa. Podchvíľou sa jedna či druhá zohne, vytrhne burinu, zalomí paradajku. Bola to pre mňa najprirodzenejšia vec na svete: prišli sme  s mojimi adoptívnymi rodičmi z mesta na návštevu k našim príbuzným do Pustých Úľan, ujinko išiel s Jožkom do garáže a spolu niečo majstrovali, teta Marka sa s Aničkou dlho-predlho prechádzali v záhrade, zhodnotili, ako čo vzišlo a zarodilo a popri tom kde-tu niečo spravili. Spolu niečo robili. Potom sme vybalili drobné podarúnky, čo sme priniesli z mesta, zjedli spoločnú večeru a pri odchode poďakovali za slaninu, tekvicu či krabicu paradajok, čo nám nabalili. Pohodové nedeľné popoludnie.

Naši ma brávali na návštevy k príbuzným a nikdy sme tam len tak nesedeli. Dospelí po určitý čas vždy niečo spolu robili. Pomáhali si.

Keď som prvý raz navštívila mojich prvých svokrovcov, s mojím vtedy čerstvým frajerom Mirkom, svokra si ma obzrela a strčila mi do ruky svoju prútenú kabelku a dratvu: toto sa mi rozpadlo, kým dokončím obed, mohla by si to zašiť. Chytila som veľkú ihlu, dratvu a kabelku a dala sa do práce. Bolo to pre mňa samozrejmé. Keby som sa bola zamyslela, možno by som povedala, že to bol prejav dôvery, prijatia do rodiny. 

Vždy, keď k nám prišla na návštevu švagriná Janka, umyla sporák. Pamätám si to aj preto, že raz môj brat ukázal na ten sporák, práve bol v úbohom stave, a zhodnotil: dávno tu nebola Janka.

Keď sa jedna z mojich najlepších kamarátiek presťahovala do staršieho domu, ktorý "za pochodu" s manželom prerábali, ponúkla som sa, že jej prídem pomôcť. "Až keď to bude hotové, zavoláme vás na kolaudáciu," povedala a ja som to nevdojak pochopila tak, že ma vyradila z okruhu najbližších.

Niektorí moji priatelia sú takí, že keď je u nich párty, po jej skončení všetci, ktorým sa chce, pomôžu upratať. Iní nás vyháňajú: vy ste hostia, to by ešte bolo, aby ste robili, ja si to zajtra v kľude porobím. A ja idem domov a predstavujem si, ako ten človek pol dňa maká, hoci sme to spolu mohli mať za pol hodiny.

Sme rôzni a je to ok. No ja patrím k tým, čo si radi s inými pomáhajú. Tak kedy je pomáhanie prejavom lásky a kedy môže vyznieť neúctivo?

Obávam sa, že je to generačná záležitosť. Mám takú predstavu, že v minulosti, keď sa chceli dve či tri ženy spolu porozprávať, išli spolu niečo robiť. Priadky, driapačky, zabíjačky, sená. Ešte za môjho detstva sa v dedine, kde sme mali chalupu, kosilo a hrabalo tak, že v jeden deň päť-šesť ľudí na jednej lúke, druhý deň na inej: raz robili všetci u jedných, raz u susedov, v partii im to lepšie išlo. Aj domy sa tak stavali. A suseda susedu v pracovný deň nenavštívila len tak, povedalo by sa "prišla ma len od roboty zabávať". Radšej spolu niečo robili.

Keď som chodila na terapeutický výcvik do Modry, schádzali sme sa tri-štyri u nás, aby sme tam išli mojím autom. Keď kamoška Soňa, čo teraz žije v Austrálii, prišla trochu skôr a ja som sa potrebovala ešte pobaliť, povedala: daj mi niečo robiť. 

Keď mi zomrel manžel Mirko, suseda Katka si zvykla k nám priniesť žehliacu dosku, ja som rozložila tú svoju a pri žehlení sme sa zhovárali. Nemohla so mnou podaromnici kávičkovať, mala dve malé deti, ale toto si vymyslela, aby mi nebolo smutno. 

Za uplynulých tridsať rokov sme v našej krajine zbohatli, zjednodušil sa nám prístup k rôznym službám a aj tak máme málo času. Už nezavoláme päť kamarátov, aby nám pomohli presťahovať skrine, objednáme si špedičnú službu. Nedovolíme kamoške, čo sa narýchlo zastaví, aby schytila handru, ale zaplatíme si pomocnicu.

Začala som sa vypytovať okolo seba a zatiaľ sa mi zdá, že tí, ktorí sú starší, alebo žijú či žili na dedine, alebo ich rodičia, a mali hospodárstvo, považujú pomoc od druhých za prirodzený prejav priazne. No tých, ktorí vyrástli v meste, alebo sú mladší,  to uráža.

Tiež sa mi zdá, že je rozdiel medzi mamou a svokrou: mame sú ženy za pomoc častejšie vďačné, svokra, ktorá uvidí príležitosť pomôcť, ich znepokojí.  

Ako to máte vy? Ako by to podľa vás malo byť, aby sme žili šťastne?