Nech žije KSČ!

06.04.2018

Toto heslo voľakedy skandovali delegáti zjazdov, ktoré sa konali každých päť rokov. Závery zjazdu bolo treba v odborných prácach, aj napríklad v diplomovkách, citovať. Nech žije KSČ! trčalo svietiacimi písmenami aj na strechách rôznych budov v našich mestách, aby sme nezabudli.

Kdesi som čítala, že dobrá rodina sa spozná podľa toho, že má hlášky, ktorým rozumejú len jej členovia. Moja teta Magda a jej manžel ujo Róbert tiež mali svoje. Vtipné, často ironické, tiež odrážajúce ich nesmierne vzdelanie a inteligenciu, takže občas nám ostatným museli niektoré aj vysvetľovať. 

No tomuto jednému rozumel každý. "Nech žije KSČ!" zvolali, keď chceli vyjadriť, že sa tešia, alebo že sa niečo podarilo. Teta to robí doteraz, 29 rokov po revolúcii a my sme to od nej viacerí "chytili".

Teraz už asi treba mladším vysvetľovať, že v tých rokoch sme idúc z práce domov zo zvyku nakúkali do obchodov, či im náhodou nedoviezli niečo, čo potrebujeme a čo by malo v tom obchode byť bežné. Že sme za tým účelom pre istotu so sebou nosili rôzne igelitky a pomôcky na prepravu, lebo napríklad neexistovali - ktovie prečo - "rodinné balenia" tovaru a všetko sa kupovalo po jednom. 

Raz, mohol sa písať tak rok 87, sme sa s tetou dohodli, že prídem na návštevu. Zvoním, nikto neotvára, tak som sa oprela o múrik a čakám. Vtom sa rozletí brána na dome a dnu sa raketovou rýchlosťou vrúti teta Magda (naozaj sa vtedy aj dnes, v osemdesiatke, pohybuje ako raketa, hoci k chôdzi celý život potrebuje kvôli vykĺbeným nohám dve barly). Krížom cez rameno má nielen svoju obligátnu veľkú kabelu, v ktorej stále niečo pre niekoho nosí, ale na spôsob samovražedného atentátnika od pravého ramena po ľavý bok a nazad na špagáte ponavliekané rolky toaletného papiera. Obalená týmto úlovkom víťazne volá:

Nech žije KSČ! Meškám, ale stála som na toaleťák!!

Epilóg

Oslavovať rodnú stranu a vládu, ktoré mali byť podľa definície zdrojom všetkého nášho blaha, za to, že sme si stojac v dlhom rade vybojovali predmet bežnej potreby, má v sebe dokonalú iróniu. 

Od irónie k dada som prešla v novembri osemdesiateho deviateho. Lebo keď si človek osvojí nejakú hlášku, už často neuvažuje nad jej obsahom. A tak som na zdesenie môjho muža Mirka, zvoniac na námestí kľúčami, vo chvíli, keď Milan Kňažko oznámil, že Komunistická strana prestala byť vedúcou silou spoločnosti, zvolala spontánne:

Nech žije KSČ!