O konštatovaní zrejmého

08.11.2018

Na jednej z Aha dovoleniek na Bali sme spolu s účastníčkou Ľubkou mali sarkastickú vlnu, v ktorej sme vytvorili rebríček najviac iritujúcich foriem správania a dávali sme im body, iriťáky.

Časom sme v súlade s témou dovolenky - seminára, ktorou bolo hojenie emócií, skúmanie myšlienok a prítomnosť v sebe (mindfulnes) pripustili, že to, čo nás najviac irituje, nás vedie s spoznávaniu vlastných zranení a pochybných myšlienok a teda, že najvyšší počet iriťákov je vlastne najvyšší počet seba-uvedomovákov, ale to teraz nechajme tak. Lebo v tej chvíli sme nemali naladenú túto uvedomelú, múdru, za osvietením pachtiacu časť, ale práve tú jemne zlomyseľnú, ktorá s istotou vie, že my dve sme v poriadku a ak sme náhodou nasrdené, môže za to ... veď vy viete, ktorí to ste!

Dnes sa mi táto neškodná zábava za súmraku pri káve na brehu mohutnými vlnami sa vzďaľujúceho (a každých osem hodín sa navracajúceho) mora v Sanure pripomenula. Aj to, čo jej predchádzalo, lebo sa to zas raz stalo. Do jednej skupiny na Fb som dnes napísala: 

Čím ďalej tým menej ľudí rozumie, keď na otázku Koľko? odpoviem Přiměřeně. 

Nie, že by nerozumeli česky, len nechápu odkaz na film,

dodala som pre istotu. Nasledovali milé nostalgické reakcie, a potešujúci citát: 

Jedno vejce nebo dvě vejce jsou dohromady tři vejce. A kolik? Mnoho-li? No, mnoho-li, přiměřeně!

A do toho jedna pani napísala:

Nie každý ten film videl, takže nie každý tomu rozumie. 

A je to tu. Konštatovanie zrejmého. Mám vysvetľovať, že toto chápem?!! Prepánajána, ako často toto robím ľuďom ja? A tiež ich to tak podráždi?!!

Keď som si dovtedy namýšľala, že moja sťažnosť na to, že mi také jemné veci, ako je fakt, že stále menej je ľudí, ktorí poznajú filmy, aké poznala a citovala moja generácia, pripomínajú, že starnem, bola zrozumiteľná a aspoň trochu vtipná, teraz to celé dostalo neodbytnú trpkú príchuť. 

Myslím, že konštatovanie zrejmého je nenápadný, ale skutočne spoľahlivý nástroj, ako niekoho otráviť.

Tak sme to s Ľubkou uzavreli aj v tom Sanure. Ale ja som sa vo svojej čertovskej zlomyseľnej nálade rozhodla overiť, či si táto technika naozaj zaslúži plný počet iriťákov. Na kom inom, na mojej vzácnej kolegyni Vierke, keď sme sa chvíľu nato išli prejsť po miestach, kde pred hodinou bolo more.

Vierka: Doteraz som nikdy nemala možnosť dôkladne si pozrieť dno mora.

Ja: Áno, to preto, lebo ho skrývalo to more.

Vierka:  Nevedela som, čo na dne rastie.

Ja: Rastú tu takéto trsy zelených tráv.

Vierka: Aké sú sýto zelené.

Ja: To preto, lebo majú často prístup k priamemu svetlu.

V tej chvíli sa Vierka na mňa v šoku pozrela: "Preboha! Čo sa ti stalo?!!"

Poslucháča spoľahlivo dorazíte, keď to celé prednesiete blahosklonne, poučujúcim tónom - a to som aj urobila. Vierka bola vydesená: štrnásť ľudí na krku v cudzej zemi a kolegyni hrablo. Ja bývam v takej chvíli, no ... iritovaná.

Záhadou mi zostáva, prečo to občas robíme a prečo to niektorí majú ako svoj obvyklý komunikačný modus.  

Priatelia, nie som nad vecou, nie som osvietená. Som úbohý červ zle reagujúci na konštatovanie zrejmého. Sľúbte mi, že mne to robiť nebudete!