Pomoc! Pomoc.

27.10.2018

Kedysi dávno som viedla príjemný relaxačný víkend pre Spoločnosť psoriatikov a atopikov a oni ma potom na Deň kože - deň dotykov, ktorý je 16. mája, pozvali, aby som im pomohla s happeningom. 

Idea bola jednoduchá. Na námestí SNP sme rozložili stánok a rozprestreli plagáty, na ktorých boli vedľa seba nakreslené bodkované a nebodkované veci a objímali sa. Bodkovaný rožok s bielym, muchotrávka s dubákom a tak. Vtipné. Zámerom bolo propagovať myšlienku, že ľudia s ochoreniami kože tiež potrebujú dotyky a že je to pre ostatných bezpečné. Mne pripadla odvážna úloha: viesť úderku, ktorá sa bude stavať sa do cesty okoloidúcim a ponúkať im objatie. 

Odhodlane sme sa pustili do toho, no len málo ľudí sa zastavilo a prijalo našu ponuku objatia. A pritom som si bola istá, že by im to spravilo dobre, aj sme ich trošku prehovárali. Vydržali sme to dosť dlho, ale naše nadšenie, pochopiteľne, postupne premohla únava. Ako som tam tak sama stála, so svojim nevyužitým bohatstvom objatí, povedala som okoloidúcemu pánovi v strednom veku úprimne: Potrebujem objatie.

Človek zastal, položil na zem nákup a poriadne od srdca ma vystískal. Keď odstúpil, ešte sme sa hodnú chvíľu radostne jeden druhému dívali do očí, kým on vzal svoj náklad a sviežo odkráčal. Dlho som sa za ním pozerala. 

Ako som sa spamätala, vyskúšala som to znova: "Potrebujem objatie," povedala som staršej žene. Potom chalanovi so slúchadlami na ušiach. Znudenej školáčke. Aj prísne vyzerajúcemu chlapovi v obleku.

V jednej chvíli za tým, kto ma objímal, stáli traja ľudia do radu. Štvrtý sa pristavil: Čo sa tu deje? - Tá žena potrebuje objatie. - Aha, povedal ten štvrtý a zaradil sa.

Členovia mojej objímacej úderky sa to rýchlo naučili odo mňa, prestali ponúkať a začali žiadať objatie (napokon, veď to boli ľudia s kožnými ochoreniami, ktorým chýbali dotyky) a úspech bol kolosálny.


Medzi mojimi kolegami z Aha tímu panuje názor, že nemám rada objatia. To preto, lebo najviac sa mi ich núka pri lúčení s účastníkmi na záver AHA víkendu, kedy som taká plná osobných kontaktov, ale aj vlastných emócií, ktoré potrebujem po dvojdňovej práci upratať, že sa mi už chce len utiecť niekam do závetria.

No pre mňa sú dotyky, masáže, objatia hlavným jazykom lásky, spomedzi piatich hlavných, ako ich opísal Gary Chapman. Objímam svojho muža, vnučku i neter, ešte si aj musím dávať pozor, aby som to nepreháňala, lebo niekedy si objatie "beriem", nie ho dávam.

Poznám muža, ktorého jeho mama (slobodná mamička) v detstve toľko "stískala", že potom on, keď sa oženil a mal vlastné deti, potreboval v terapii prekonať svoj odpor k objatiu, aby jeho manželka a deti, ale i on netrpeli. 

Mohla by som si otvoriť objímací obchod, ako Samantha z Oregonu. Biznis s nesexuálnymi objatiami (dokonca aj v posteli) vznikol vraj v Japonsku a má klientom pomáhať relaxovať po ťažkom dni. 

Alebo by som mohla viesť tím objímačov pre nešťastné bábätká, ktoré sa narodili drogovo závislým mamičkám a pomáhať im tak prekonať abstinenčné príznaky. Našťastie je u nás takých detí málo. "Bábätká s abstinenčnými príznakmi, ktoré sú často držané v náručí vyžadujú menej liekov a idú domov skôr ako deti, ktorým sa takej náruče nedostáva. Túlenie a dotyky im pomáhajú bojovať s ťažkými symptómami. Tieto deti veľmi citlivo reagujú na podnety a ťažko sa upokujujú. Objímanie a držanie na rukách im dáva pocit bezpečia a komfortu."

To mi pripomenulo pasáž z knihy Roberta Tisseranda Aromaterapia, v ktorej popisuje jav, ktorý nazval "Syndróm poslednej postieľky." Po druhej svetovej vojne pracoval jeden mladý lekár v sirotinci, kde mali mnoho novonarodených detí. Kŕmili ich a prebaľovali najlepšie, ako v obmedzených podmienkach stíhali ale aj tak mnoho z tých najmenších detičiek chradlo a zomieralo. No malo to jednu výnimku. Lekár si všimol, že vždy to dieťatko, ktoré bolo umiestnené v rade postieľok na poslednom mieste, prospievalo veľmi dobre. Dlho nevedel prísť na dôvod, sestry tvrdili, že sa o všetky bábätká starajú rovnako. No jeho vedecká zvedavosť bola taká silná, že sa rozhodol hliadkovať za závesom a zistiť, čo je vo veci. Neviem, ako dlho tam stál, ale dočkal sa, keď sa do miestnosti vrútila upratovačka. Ticho si pospevovala, vyžmýkala handru, ovinula ňou zmeták a pobehala kus dlážky, handru zhodila, vyprala vo vedre, ovinula zmeták a pokračovala ďalej. Keď skončila celú veľkú miestnosť, oprela zmeták o stenu, ponaťahovala si zohnutý chrbát, schňapla z poslednej postieľky bábätko a nežne ho vystískala, vybozkávala a chvíľu nosila v náručí. Ako sa ukázalo, bol to jej každodenný rituál, za dobrú prácu si dopriala trochu nehy s drobčekom, ktorý bol práve poruke.  

Tak prišiel tento lekár na to, že hoci každý potrebujeme ľudskú blízkosť, nehu a objatie, u novorodencov je to otázka prežitia. 

Wolfgang Schmidtbauer vo svojej knihe Riziká pomáhajúcich profesií píše podrobne o tom, že mnohí v pomáhajúcich profesiách, ako sú sociálni pracovníci, ošetrovatelia a lekári, vyhoreli preto, lebo sa dali na túto prácu hlavne aby sami získali pozornosť, pomoc, blízkosť, nie aby ich dávali.

Na jednom náročnom seminári, kde sme plnili ťažké úlohy a v podstate sme boli niekoľko dní stále frustrovaní a unavení, jedna účastníčka nám stále ponúkala drobné služby, o ktoré sme nestáli, a potom podobné od nás žiadala. Na nás pôsobila, že sa vnucuje, pritom je nesamostatná a stále vyžaduje pomoc. Ona plakala, že tu nie je žiaden kolektívny duch a nikto sa o druhého nestará. Terapeut by povedal, že jej ego fixácia bude asi 2, teda patrí k skupine ľudí, ktorých hlavným životným heslom je "Prežijeme, ak si budeme pomáhať navzájom." a toto neuvedomené presvedčenie sa v danej situácii obrátilo proti nej.

Dajte si do vyhľadávača "I need a hug" a nájdete horu námetov na tričká, nápisy, vtipy. Dokonca aj tričko s textom "I am not fine. I need a hug." (Nemám sa dobre, potrebujem objatie). 

Ešte aj oficiálny klip kampane "Free hugs" zobrazuje človeka s ceduľou "Free hugs", okolo ktorého ľudia chodia a nič. Ktovie, možno, keby tam dal "I need a hug", pristavilo by sa ich viac.  

Vlastne ani neviem, aká je v tomto pointa.

Asi taká, že niekedy byť silným nie je riešenie, ak chceme napraviť svoj život, alebo celý svet. Oddeľuje nás to od druhých viac, ako "šťastná vina" - priznanie slabosti. Možno pravdivejší sme vtedy, keď uznáme aj svoje jemné, zraniteľné časti a uvidíme, čo potrebujeme a požiadame o to. 

Poriadne si uvedomiť, čo našej duši chýba a ako to môžeme dostať - alebo ako tú potrebu hojiť. Lebo keď sa namiesto toho tvárime, že dávame, je z toho zmätok.

Ešte to musím prepísať.