O autorke

Ann Francis (1967)

vlastným menom Irena Ritomská

Ako terapeutka a lektorka sa venujem jednotlivcom, párom a firemným kolektívom, ktorí chcú zlepšiť svoju vzťahovú, zdravotnú, emocionálnu alebo pracovnú pohodu. Čo to znamená?

  • Vo svojej súkromnej praxi facilitátorky (či, ak chcete, terapeutky) metódy Cesta - The Journey podľa Brandon Bays, ktorá je v Bratislavskom Ružinove, vítam ľudí, ako ste vy - niekedy prichádzajú, pretože práve čelia náročnému obdobiu - vzťahovým, zdravotným, kariérnym alebo iným problémom. A niektorí prídu jednoducho preto, lebo si uvedomujú, že dušu treba priebežne spoznávať, hojiť, čistiť, dovoliť jej rozvíjať sa - venovať jej čas, ako všetkému, čo je nám drahé, alebo, vlastne, ešte viac ako čomukoľvek inému.  
  • Pätnásť rokov som pracovala - a stále čiastočne pracujem - ako trénerka Dale Carnegie so zameraním na komunikačné, prezentačné a vzťahové zručnosti. Ľudia z firiem, najmä obchodníci a manažéri, prichádzajú ku men a mojim kolegom - certifikovaným trénerom na skupinové kurzy, individuálne tréningy, konzultácie a koučing, keď chcú zlepšiť spôsob, akým obchodujú, vedú ľudí a komunikujú s nimi. 
  • Spolu s ďalšími kolegami - terapeutmi už tretí rok vediem vcelku obľúbené víkendové sebapoznávacie programy pre širokú verejnosť, s názvom AHAvíkend, ktoré sa konajú v malebnej Zaježovej a v rovnako ekologickom a liečivom kúte sveta - moravskom Hostětíne. V poslednom období sa pridali aj dovolenkové pobyty v Grécku a na Bali. 
  • Na čiastočný úväzok učím študentov psychológie na dvoch fakultách, komunikačné zručnosti a predmet zameraný na zodpovednosť a rozhodovanie.

Dvadsaťjeden rokov trvajúci vzťah s vedcom a pedagógom Alojzom - Alim (venuje sa výskumu v psychológii a súčasne učí psychológov metódy psychologického výskumu a spracovania dát) je mojím druhým šťastným manželstvom. Osem rokov bol mojím životným partnerom predčasne zosnulý (a, pre zaujímavosť, manžel rovnako láskavý a aj slovne pohotový a vtipný) športový novinár Mirko. 

Nárok na moju lásku a pozornosť majú predovšetkým manžel Ali, najbližšia rodina - brat Jurko s rodinou a manželov syn Lukáš s rodinou. A pár skvelých priateľov. A pes Benny. 

Na fotografii z úvodnej stránky sú skutočný Ali a skutočná Agátka pri jazere v jednej kúzelnej dedinke na Záhorí, ako ich pohotovo zachytil mladý muž menom Stefan Mauerisch, ktorý s našou rodinou strávil dva dni na svojej pešej púti z Mníchova do Tibetu.

Ešte by vás možno zaujímalo, ako sme prišli k svojim knižným menám. Snáď mi nebudete mať za zlé, že meno, ktoré som kedysi dúfala dať svojej dcére (ktorá zostala len túžbou), som teraz pre seba a z túžby po troche exotiky skrátila na Ann. Voňavé meno Agátka sme si požičali od vnučky mojej kamarátky a aj mená Juraj a Sofia podobne, od pekných ľudí. Priezvisko Francis patrí autorovi mojich obľúbených detektívok, Dickovi Francisovi a trochu sa ním aj vyhrievame v dobrote "nášho Ferka", pápeža Františka. No a predstavte si, Ali je skutočné meno môjho muža. Teda, nie že by ho mal v občianskom, ale skutočne ho tak voláme.

Nebolo to tak vždy. Povedzme, že sa pôvodne bolal Belo. Už dávno sa mi zdôveril, že sa mu jeho úradné meno nepáči. Od detstva vraj závidel svojmu spolužiakovi, ktorého volali Ali. Škoda, že to meno je už obsadené, pomyslela som si nelogicky. A jedného dňa sme sa s manželovej rodnej obce dozvedeli, že Ali zomrel. Fíha, to je príležitosť! To meno je zas voľné! Pomyslela som si, ešte nelogickejšie. A keďže naša neter a vnučka práve začínali rozum brať, nebolo ťažké poprosiť ich rodičov, aby ho volali "dedo Ali". Takto Ali získal svoje meno. Zdedil ho. 

Jednou z mojich drobných radostí je občasné mrknutie na sociálnu sieť, medzi priateľov, kolegov, spolužiakov z kurzov a tanga, klientov. Prečítam inšpiratívny citát, poobdivujem, ako rastú detičky mojich nedávnych študentov, nájdem odporúčanie na koncert. A keďže som tam obdarená okruhom naozaj vzácnych ľudí, všeličo sa nám spoločne na už aj podarilo - nielen ísť spolu do divadla a na diskotéku, kurzy a stretávky, navzájom sa povzbudiť či rozosmiať, ale aj vyzbierať peniaze na zdravotnú pomôcku jedného statočného mládenca, podporiť bezdomovca, obliecť dosť veľa utečencov, poskladať komplet výbavičku jednému bábätku, zariadiť byt jednej mladej rodine, vlastne dvom rodinám, kúpiť okuliare jednej mladej mamičke a uhradiť športový krúžok jej malej slečne, obstarať zubára do domu pre starého nechodiaceho pána, zohnať zadarmo kolieskové kreslo, postrážiť psa, kým je jeho pani v nemocnici, nájsť prekladateľa do kórejčiny. Ani nerátam množstvo dobrých rád a nájdených riešení na problémy, stačilo sa spýtať ... minule som skonštatovala, že už by sme tuším spolu dokázali obstarať aj, ako hovorievala moja stará mama, eroplán. 

Ja som nikdy nemala literárne ambície, ale práve tie "lajky" a priaznivé odkazy na sociálnej sieti ma povzbudili, aby som ďalej zachytávala drobné veselé chvíle, ktoré mi zažiarili v behu každodenného života. 

Keď znovu po sebe čítam slová z úvodu, ktorými predstavujem Alinka a Agátku, niečo mi nesedí. Je to text pre dospelých, ale vznikol akousi detskou rečou, nežne, trošku naivne. Tak komu je určený? Aháááá. Dospelým, ale ich detskej časti. Tej, ktorá sa chce hrať a smiať a ... len tak.